Neomarxisti v progresívnom šate

Prinášame Vám komentár Terézie Mičianikovej, na ktorý sme narazili v blogoch denníka Postoj. Príspevok prinášame v plnom znení.

„Už Lenin v spise Štát a revolúcia povedal, že jediný spôsob dosiahnutia slobody a rovnosti je revolúcia. Plné ústa slobody a rovnosti tu už dávno mali ľudia pred nami, ktorých režim následne vyvraždil milióny ľudí po celom svete.“

Predtým, ako sa pustím do problematiky, ktorá je hlbšia ako len jedna politická strana sa v skratke pokúsim vysvetliť, čo neomarxizmus je a ako sa prejavuje.

Neomarxizmus

Neomarxizmus sa vyvinul ako novodobý ideologický smer, ktorého koreňmi sú pôvodné teórie marxizmu od Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Diabol je však v detailoch. Zatiaľ čo pôvodné marxistické učenie sa zameriavalo na sociálno – ekonomické aspekty života spoločnosti terajšia obdoba sa fixuje na kultúru a ideologické prvky myslenia jednotlivca, ktoré sa snaží pretavovať do posilnenia pozície globalizmu ako náhradu za národné štáty.

Najväčšími témami, ktorými sa neomarxisti zaoberajú sú najmä práva sexuálnych, rasových, etnických menšín ako aj sociálna spravodlivosť a rodová rovnosť. Mohli by sme si povedať, že nie je nič zlé na pomáhaní tým menším a zraniteľnejším. Avšak najdôležitejšie, čo si je potrebné uvedomiť, je fakt, že neomarxisti si vyberajú ľahké ciele, za ktoré sa skrývajú. Menšinám nechcú pomáhať, ale snažia sa cez nich dostať k moci.

Progresívna politika

Popularitu ideológie, ktorá znie dobre avšak v praxi nefunguje, pozdvihol do výšin politiky najmä cez vzdelávanie Paolo Freire. Bol to brazílsky marxistický učiteľ, ktorý sa verejne hlásil k pôvodnému marxizmu a vyučoval na Univerzite v Sao Paulo. Ako vysokoškolský profesor s právnickým vzdelaním vedel, že klasický marxizmus zlyhal. Nahradil ho teda novým, ktorého najsilnejším prostriedkom na dosiahnutie rovnosti je indoktrinácia. Napísal niekoľko kníh, ktoré sa zameriavajú na moderné vzdelávanie. Najznámejšia je však Pedagogika utlačovaných. Nebudem podrobne opisovať o čom kniha je. Dostupná je aj u nás na Slovensku.

Kritiku na danú knihu napísal v roku 2022 James Lindsay. Odhalil v nej nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva v neomarxizme a jeho tichej integrácií do dnešného vzdelávania a následne cez vysoké školy do spoločnosti a politiky. Kniha má názov „The marxification of Eduaction“. Na Slovensku som ju dostupnú nenašla.

Pridám sem rozhovor s James Lindsay o jeho knihe a neomarxizme s právnikom Ben Shapiro.

Čo s tým majú progresívne strany?

Dôležité je si uvedomiť, že neomarxisti sú prítomní po celom svete, rovnako ako hociktorí iní ideológovia. Ich schopnosť presvedčiť a ovplyvniť je však unikátna, pretože sa dokážu prispôsobiť a skrývať za dobrými úmyslami. Inklinujú k nej preto najmä mladí liberálny voliči alebo občania, ktorí sú nespokojní s miestom, ktoré zastávajú v spoločnosti. Chcú revolúciu, ktorá ich dostane naspäť na koľaje a neštítia sa pritom používať tie najzákernejšie taktiky. Najciteľnejšie sa to prejavuje u progresívnych strán po celej Európe a v USA, kde ľavicové prúdy sa spájajú a presadzujú tie isté politiky a zákony s cieľom dosiahnuť povestnú rovnosť.

Znaky neomarxizmu

1. Teória obete a agresora – utlačovaných a utlačiteľov. – Či už sa bavíme o sexuálnych alebo rasových menšinách vždy sa neomarxisti snažia zbytok spoločnosti, ale najmä dané menšiny presvedčiť, že väčšina ich diskriminuje, obmedzuje, chce ich vypudiť zo spoločnosti, pri tom realita každodenného spolunažívania osôb je pokojná a mierumilovná.
2. Vyvolávanie strachu, paniky a pochybností. – Môžete počuť vety typu: „Nenávistné prejavy, ktoré polarizujú spoločnosť.“ Alebo „LGBT ľudia na Slovensku nie sú v bezpečí.“ Cieľom je vyvolávanie atmosféry strachu a hnevu, ktorá je ideálna ako podhubie pre povestnú revolúciu. Všimnite si, že títo ľudia vám nevedia dať príklad alebo dôkaz toho, že dané menšiny sú ohrozené väčšinou v každodennom živote spoločnosti.
3. Kritizujú samotný marxizmus. – Neomarxisti vedia, že prihlásiť sa k svojmu skutočnému smeru by bolo pre nich mocensky nevýhodné kvôli zlyhaniam, ktoré potvrdzuje história.
4. Rovnosť, sloboda, rovnaké práva. – Demokratické pojmy, ktoré zneužívajú a menia ich význam, aby zapadli do vzorca teórie obete. Ignorujú realitu života a pretáčajú naratív vo svoj prospech, napr. aby sa dostali do parlamentu, nejakej inštitúcie, úradu. Vždy im ide o mocenské pozície, ktorými môžu meniť kultúru národa.
5. Kultúra spoločnosti. – Zmena kultúry je pre nich nevyhnutná. V konzervatívnej spoločnosti, ktorá má štruktúry, zásady, hlbší zmysel, hodnoty a náboženské zameranie nedokáže dosiahnuť svoje ciele globalizmu.

Toto je len pár znakov, ktorými môžete identifikovať neomarxistické strany. Je ich viacej a často sa prelínajú s inými smermi.

Neomarxisti na Slovensku

Nebudem konkrétne menovať osoby ani politické strany, ktoré sú bezpodmienečne neomarxistické, ale s istotou môžem povedať, že to nie sú žiadne konzervatívne strany ako celok, pričom nevylučujem možnosť, že aj v konzervatívnej strane môže byť neomarxista.

Dám však jasne najavo, že práva sexuálnych menšín a zelené hospodárstvo sú hlavnými témami, ktoré sa snažia dennodenne riešiť cez svoje sociálne siete a kampaň, ktorú cielia na mladých. Terajší prieskum vysokoškolákov ukazuje, že u mladých neomarxistické strany vyhrávajú na plnej čiare.

Prieskum medzi vysokoškolákmi

LGBT komunita ako terč neomarxistov

Uvediem pár podobností na príklade LGBT komunity, ktoré majú terajší neomarxisti  spoločné s komunistami:

1. Vešanie LGBT vlajok, zmeny názvov budov do dúhových farieb, symboly na štátnych budovách, nosenie dúhových znakov. Rovnaké robili komunisti. Kosák a kladivo s červenou vlajkou bolo všade. Ľudia museli nosiť komunistické znaky a hrdo sa k ním hlásiť inak boli ostrakizovaní. Biely dom pred pár dňami v USA vs rok 1945 u nás.
2. Pokiaľ má človek čo i len trochu kritický postoj k tejto skupine je automaticky „nepriateľ“. Za komunistov to bol nepriateľ režimu dnes nepriateľ spoločnosti
3. Komunisti sa tiež snažili „prevychovávať“ spoločnosť. Hlásali rovnosť v majetku a vlastníctve. Dnes neomarxisti hlásajú sociálnu rovnosť, ktorá podľa nich na západe stále neexistuje, pretože homosexuáli sa nemôžu vydávať a adoptovať si deti, aj keď všetci vieme, že homosexuáli v živote od prírody nie sú schopní spolu stvoriť dieťa. Máme to však prijať, pretože nezáleží na tvorení rodiny ako základnej bunky spoločnosti, ale na uspokojovaní potrieb.
4. Sexuálna výuka na školách, kedy sa malým deťom a mladým ľuďom snažia cudzí ľudia natlačiť do hlavy gendrovú ideológiu a spochybňovanie tradičných hodnôt a hodnôt tej, ktorej rodiny. Indoktrinácia na školách prebiehala aj za komunistov, kedy sa deti museli učiť, že súkromné vlastníctvo je prežitok.
5. Dúhové pochody a PRIDE. Ako sa líšia od komunistických májových pochodov? Opýtajte sa starých rodičov ako museli povinne chodiť zo škôl a zúčastňovať sa osláv komunizmu. LGBT to dnes robí tiež. V USA sa už učitelia a triedy na verejných školách musia v júni zúčastňovať dúhových pochodov a daj najavo ich podporu LGBT komunite. Sú tam častokrát aj deti zo základných škôl
6. Komunisti vo veľkom obľubovali cenzúru a slovo dezinformácia vznikla ako praktika KGB, ktorá slúžila na diskreditáciu osôb, politiky alebo názorového oponenta na manipuláciu verejnej mienky. To isté dnes robia progresívne neomarxistické strany a osoby. V Europarlamente pred pár dňami eurokomisárka Vera Jourová deklarovala, že pokiaľ Twitter nezačne informácie separovať a cenzurovať Twitter v Európskej únií zakážu. Link na článok o zrušení Twitteru
7. Aj neomarxisti aj komunisti útočia na náboženstvá, cirkevné inšitúcie, nábožensky založených občanov a snažia sa vymazať cirkev z verejného, ale aj súkromného života spoločnosti. Chcú zrušiť spovedné tajomstvo, zrušiť náboženskú výuku na školách a pod. Viera v niečo vyššie ako sú povrchné ľudské potreby je ich najvyšší nepriateľ.

Pár príkladov nám veľmi jasne ukazuje, že je nevyhnutné byť si vedomý hrozby, ktorá k nám prúdi nie len z Východu, ale ja zo Západu. Pozrieť sa na chyby v oboch polkách zemegule a poučiť sa z nich. V poslednom rade je dôležité zachovávať kultúru národných štátov a nezasahovať do suverenity žiadneho štátu či už vojensky, informačne alebo skrz financovanie strán mimovládnymi orgánizáciami zo zahraničia. Každý štát je unikátny a dôležité je spolupracovať a nie vládnuť.

Zdroj: https://blog.postoj.sk/132425/neomarxisti-v-progresivnom-sate