NENECHAJME SA MANIPULOVAŤ A HĽADAJME OKOLO SEBA AUTENTICKÝCH ĽUDÍ

Nie, nebojte sa. Nepodľahol som barbiemánii a na Barbie ma nedotiahnu ani párom volov (k filmu Oppenheimer sa vyjadrím v širších politicko-filozofických súvislostiach o pár dní). Chcem len využiť tento ošiaľ, aby som sa vyjadril k závažnejšej veci. Všetci podliehame dobovému tlaku a chceme byť dokonalejší, atraktívnejší, lepší. Nie však v svojich schopnostiach, ale vo svojom vzhľade.

Už jedno čínske príslovie hovorí, že ľudí trápi ako vyzerá ich hlava, nie však to, čo majú v nej. A tak aj politickí marketéri vyberajú ľudí čoraz krajších a čoraz hlúpejších. Barbieworld nám umožňuje vyzerať čoraz lepšie, ale toto nie sme my. Trápia nás nepodstatné veci a unikajú nám tie najdôležitejšie.

Polícia Slovenskej republiky začala celkom vážne riešiť jeden nevkusný vtip na adresu pani prezidentky, keď jej ktosi upravil fotku z Pohody a trochu jej rozšíril dierku medzi gombíkmi na šatách. Vykrikuje pri tom, že je to hoax, pretože vraj dezoláti zneužili len akési „malé očko“, ktoré sa vraj vytvorilo iba „na pár sekúnd“ akýmsi „pohybom látky“… No. Povedzme si úprimne, že väčší hoax ako jeden trápny obrázok vyrobila svojím textom polícia. Ak už sa tejto téme musíme venovať, nebolo to len na pár sekúnd.

Pani prezidentka si to po čase všimla a snažila sa počas diskusie toto citlivé miesto zakryť rukou, akoby ju bolelo brucho. A tak by mal pán Púchovský vedieť, že snáď väčší priestupok proti bontónu je jeho netaktné upozorňovanie na takúto hlúposť a že nám nevadí to, že je gay, ale to, že sa správa ako primitív, že svoje bulvárne návyky z Nového Času prenáša do štátnej inštitúcie a že takýmto spôsobom znižuje dôstojnosť úloh policajného zboru.

Ak chce totiž polícia riešiť tzv. bodyshaming, mala by s ním začať napríklad na základných školách, kde niektoré deti naozaj trpia posmievaním alebo dokonca šikanou z ich telesného vzhľadu. Je priam neuveriteľné, že v tomto štáte polícia opäť dokazuje, že chráni predovšetkým papalášov a oligarchov, že sa k nim správa ako k nadľuďom a vysiela do spoločnosti signál, že bezpečnosť je tu len pre bohatých a zákony platia len pre chudobných.

Nikdy som sa neznižoval k tomu, aby som sa posmieval Zuzane Čaputovej, že výrazne pribrala, preto som tento obrázok nekomentoval, hoci som si ho všimol. Rovnako mažem z diskusií pod svojimi článkami všetky nevkusné urážky typu „jaternica“ a podobne (dodávam: nie preto, že je to prezidentka, ale preto, že je to hlúpe voči človeku ako takému). Mne totiž neprekáža na politikoch to, že sú tuční, plešatí alebo škaredí, ale to, že sú hlúpi, zákerní, falošní a nekompetentní. Na tejto téme bodyshamingu je zaujímavé jedine to, že sa opäť otvára na osobe pani Čaputovej, že tak ako v prípade nenávistných prejavov sa neriešia ich dôsledky na obyčajných ľudí, ale len na jednu jedinú osobu prezidentky. Táto spoločnosť sa tak podvedome správa, akoby sme žili v ére faraónov alebo v režime absolutistických vládcov, podľa ktorých štát sú jedine oni.

Bodyshaming je na Slovensku prítomný dlhodobo a nikdy sa mu nevenovala pozornosť, dokonca v istom čase a za istých okolností bol progresívnymi kruhmi podporovaný. Stačí, ak uvedieme jeden jediný príklad – Zomri. Táto stránka doslova vyrástla na tom najprimitívnejšom bodyshamingu, na podliezaní vkusu dovtedy nepredstaviteľným spôsobom, pričom sa nezastavila ani v medzných životných situáciách (napríklad „vtipy“ o gombíkoch Antona Hrnka v čase, keď za mimoriadne tragických okolností prišiel o celú svoju rodinu).

Pred minulými prezidentskými voľbami slúžila na zosmiešňovanie protikandidátov Zuzany Čaputovej tými najsprostejšími metódami. Ignoroval som (aj na radu priateľov), keď vyrobili falošný obrázok, na ktorom sedím vo vlaku s prstom v nose. Lebo veď je hlúpe protestovať proti vtipu, aj keď sa nezakladá na pravde. Lenže ten „vtip“ si začal žiť vlastným životom a v súlade s mentalitou a kognitívnymi schopnosťami absolventov tejto „vysokej školy života pre liberálov“ mnohí začali veriť tomu, že je to realita. A dnes Zomri opäť pomáha vo voľbách Progresívnemu Slovensku a opäť zvádza s primitívni preteky ku dnu…

Nikdy by som si ani vo sne nepomyslel, že to, čo som nepovažoval za vtipné ani v tretej triede základnej školy (hlášky typu „tučko bombička vyliahol sa z vajíčka“ alebo „okuliarnik indický“) sa začne používať medzi dospelými ľuďmi. Áno, až sem klesla mentalita tejto spoločnosti. Odsudzujeme ľudí na základe vzhľadu, podaktorí ich dokonca nahnevane vytesňujú zo spoločnosti, hoci o ich životoch nič nevedia a nemajú potuchy, či nemajú poruchy štítnej žľazy alebo iné závažné ochorenie, pre nich sú to jednoducho „vyžratí ľudia“ – pričom týmito samozvanými sudcami bývajú nezriedka tí, ktorí by sa mohli pozrieť kritickým okom do zrkadla radšej sami na seba.

Ale je zvrátené, ak tento problém dlhodobo obchádzame, no začneme ho riešiť až vtedy, keď sa dotkne princeznej z Prezidentského paláca ako výraz servilnosti k politickej moci. Práve toto je vážnejší problém ako odhalený pupok pani prezidentky.

A tak na záver len malá pointa: iste ste postrehli, že na tých obrázkoch nie som skutočný ja. Nepodliehajme tlaku vyfabrikovaných ideálov, ktoré nemajú nič spoločné s realitou, hľadajme okolo seba autentických ľudí z mäsa a kostí a nenechajme sa manipulovať marketingom. Ani filmovým a už vôbec nie politickým.

Zdroj: Eduard Chmelár | Facebook