Problém hyperliberalizmu – John Gray o novom kulte v rozpore s progresívcami minulosti

V nasledujúcich riadkoch hodnotí britský politológ a filozof vývoj liberálnej doktríny a hodnôt v západných spoločnostiach od jeho počiatkov, až po jeho zvrátenú formu súčasnosti.

Hoci sa redakcia nestotožňuje s celým obsahom článku, je táto politická esej hodnotným príspevkom do chápania mozaiky súčasnej progresívnej vízie spoločnosti.

Mnohé z týchto neduhov môžeme pozorovať aj v posledných rokoch v našich končinách.

Článok Vám prinášame vo voľnom preklade:

Pre liberálov sa musí nedávna transformácia univerzít zameraných na vyhladenie „myšlienkového zločinu“ /pozn. termín z diela „1984“ G.Orwell/ zdať paradoxná. V minulosti bolo vyššie vzdelanie zjavne formované ideálom IBL /*pozn. učenie založené na bádaní/.

Sociálni demokrati a konzervatívci, liberáli a marxisti kedysi učili a bádali spolu s vedcami bez výraznejšieho vplyvu svetonázoru.

Akademické disciplíny si vážili svoje ortodoxie a disidenti by mohli čeliť ťažkostiam keby ich bolo náhodou počuť. Hosťujúcim prednášajúcim však boli zriedkavo zrušené prednášky z dôvodu, že ich názory boli považované za nevysloviteľné, prednášky a ich obsah neboli vopred rutinne kontrolované, či obsahujú materiál, ktorý by študenti mohli pokladať za kontroverzný a členovia fakulty, ktorí aj odišli z dôvodu prevládajúceho konsenzu o nezlučiteľnosti materiálu, nečelili pokusom o ich  umlčanie alebo kariérnu likvidácii. Inkvizičná kultúra ešte bola v plienkach.

Bolo by ľahké povedať, že liberalizmus v súčasnosti skrátka neexistuje. Praktiky tolerancie, ktoré bývali vnímané ako podstatné pre slobodu, sú permanentne demontované a zavrhované ako štruktúry represie, a akékoľvek myšlienky resp. presvedčenie, ktoré stoja v ceste tomuto procesu sú eliminované z verejného diskurzu. Súdiac podľa staromódnych štandardov, je to opak toho, čo bolo sväté pre liberálov. Ale to, čo sa stalo vo vysokom školstve, nie je tým,  že by bol liberalizmus nahradený nejakou inou vyššou formou filozofie.  Namiesto toho sa hyper-liberálna ideológia vyvinula smerom, ktorého cieľom je očistiť spoločnosť od akéhokoľvek iného pohľadu na svet.

Ak režim cenzúry prevláda na univerzitách, je to preto, že sa stali nosným prvkom pre tento projekt. Keď študenti z Číny idú študovať do západných krajinách jednou z lekcií, ktoré sa učia je, že presadzovanie intelektuálnej ortodoxie nevyžaduje autoritársku vládu.  V inštitúciách, ktoré vyhlasujú svoju oddanosť kritickému bádaniu, je cenzúra najefektívnejšia, keď je priamo nariadená. A definujúcim znakom tyranie je kontrola názoru v spoločnostiach, ktoré veria že sú slobodnejšie, ako kedykoľvek predtým.

Posun k hyper-liberalizmu nastal aj v politike. V Británii niektorí opísali nadvládu Jeremyho Corbyna ako zajatie Labouristickej strany a Trockistickou značkou marxizmu. Niet pochýb o niektorých frakciách v strane, že sa vracajú k tvrdo ľavicovým skupinám, ktoré bojovali o kontrolu nad Labour Party v 70. a 80. rokoch v oblastiach rétoriky, metód a ideológie.  Ale nie je toho veľa v ideológii motivovanej Corbynovej Labor Party, kde by sa dalo povedať, že je dokázateľne marxistická.

V Marxizme,  je v kapitalistických spoločnostiach historickým nositeľom pokroku priemyselná pracujúca trieda.  Ale pre mnohých, ktorí sa pridali k masovej strane, ktorú Corbyn stvoril na svoj obraz, pozostatky pracujúcej triedy, ktoré prežili môžu byť len prekážkou pokroku. S ich pripútanosťou k národnej identite a obavami o imigráciu, tieto pozostatky minulosti stoja v ceste

sveta hraníc a zdedenej skupinovej identity, tej vízie, ktorá viac ako socializmus resp. obavy o najhoršie, motivuje túto novú stranu. To je vyhliadka, ktorá priťahuje časť strednej triedy – v neposlednom rade absolventov mileniálov, ktorí by cez Corbynov sľub o zrušení študentských poplatkov mohli byť hlavným príjemcom benefitov, práve títo  sa považujú za najprogresívnejšie prvky v spoločnosti. Ale existujú niektoré výrazné rozdiely medzi týmito hyper-liberálmi a progresívcami minulosti.

Dá sa to vidieť v šialenstve okolo otázky kolonializmu. Zložité a miestami protichodné reálie impéria boli vylúčené z intelektuálnej diskusie. Kým sa študentské orgány venovali odstraňovaniu pozostatkov koloniálnej éry z verejných miest, sekcie fakúlt sa zgruntovali priam odsúdiť každého, kto naznačuje,  že dedičstvo impéria nie je výlučne kriminálne. Sám Marx, keby bol nažive, bol by jednou z týchto disidentských postáv. Tento vo svojich spisoch o Indii tvrdil že vplyv britského imperializmu bol v niektorých ohľadoch pozitívny.

Uznávajúc, že ​​„bieda, ktorá bola spôsobená Britmi v Hindustane je podstatne iného druhu než celý Hindustan zažíval predtým“, Marx pokračoval útokom na „nedôstojný, stagnujúci a vegetatívny život“ indických dedín:

Nesmieme zabúdať, že tieto idylické dediny – komunity, hoci sa zdajú byť neškodné, boli vždy pevným základom orientálneho despotizmu, že obmedzovali ľudskú myseľ do najmenšieho možného kompasu, čo z neho robí neodolateľným nástrojom povery, zotročiac ju vo svete tradičných pravidiel.

Je pravda, že Anglicko pri vyvolaní sociálnej revolúcie v Hindustane, sledovalo iba najodpornejšie záujmy a bola hlúpe svojím spôsobom pri ich presadzovaní. Ale to nie je hlavná téma. Otázkou je, či môže ľudstvo naplniť svoj osud bez zásadnej revolúcia v ázijskom sociálnom zriadení? Ak nie, nech už boli zločiny Anglicka akékoľvek, bola nevedomým nástrojom histórie pri prinášaní tejto revolúcie. („Britská vláda v Indii“, New-York Daily Tribune, 10. júna 1853).

 Samozrejme, v tomto sa Marx mohol mýliť pri svojom úsudku. Spolu s jeho  najprogresívnejšími mysliteľmi svojej doby predpokladal, že India a iné kolonizované krajiny replikujú západný rozvojový model. Ale ako iní progresívni myslitelia danej doby, tiež považoval za samozrejmosť, že o tejto otázke by sa dalo a malo diskutovať. Nikdy neveril že kolonializmus bol evidentne škodlivý vo všetkých jeho účinkoch.

Existujú aj iné črty, ktoré odlišujú hyper-liberálov od progresívnych mysliteľov predchádzajúcich generácií. Posledný ročník Labouristickej konferencie bol pozoruhodný okrajovou udalosťou, ktorá bola neskôr odsúdená Labour party, pri ktorej jeden rečník zjavne predostrel otázku, či by existencia holokaustu, mala byť legitímne súčasťou verejnej diskusie.  Toto pôsobí zvláštne v kontexte mantinelov, že mnohí z prítomných by – myslím si – podporovali diskusiu aj v iných otázkach, ako je kolonializmus.

Opäť nikto na stretnutí nenavrhol, že mýty okolo komunizmu – ako napríklad myšlienka, že mierová represia, ktorá vznikla za Stalina – by mala byť podrobená kritickému skúmaniu.

Náklady a prínosy Európskeho kolonializmu a sovietsky komunizmus nie sú jednoduché témy; ich hodnotenie zahŕňa zložité historické a morálne úsudky, ktoré by mali byť predmetom voľnej diskusie. Na rozdiel od toho, naznačovaním že holokaust možno nenastal, je popretím nespochybniteľných faktov. Ak sa popieranie holokaustu akceptuje ako úctyhodné odvetvie historického bádania, normalizuje sa najviac neomylný príznak antisemitizmu. Zároveň je to potvrdením kľúčovej súčasti ideológie alt-right, podľa ktorej fakty nie sú objektívne identifikovateľné črty sveta.

Ľahostajnosť k faktom sa však neobmedzuje iba na alt-right alebo hyper-liberálna ľavicu. Je všadeprítomná medzi liberálmi, ktorí dosiahli plnoletosť na konci studenej vojny.

Tvrdenie Francisa Fukuyamu, že s pádom komunizmu bol svet svedkom „univerzalizácie západnej liberálnej demokracie ako tzv. konečnej formy ľudskej vlády“ je v súčasnosti často predmetom posmechu.  Keď však urobil toto vyhlásenie v 1989, v letnom čísle National Interest, vyjadril to, čomu verila väčšina liberálov, a to čo sa napriek tomu odvtedy stalo,  na čom väčšina naďalej trvá,  a to síce, že dejiny sa vyvíjajú takýmto smerom. Oni tomu veria, aj keď je Blízky východ spleťou teokracie, sekulárneho autoritárstva a štáty sa rozpadli zásahom Západu; v mnohých z postkomunistických štátoch Európy vládnu neliberálne demokracie (režimy, ktoré mobilizujú všeobecný súhlas pri odstraňovaní ochrany pre jednotlivcov a menšiny); Rusko je riadené prostredníctvom typu voliteľnej autokracie; a USA pod vedením Trumpa, je na ceste stať sa neliberálnym režimom nie nepodobným tým, ktoré vznikli v  Maďarsku a Poľsku. Prechádzajú cez fakt, že strany krajnej pravice získavajú čoraz väčšiu podporu voličov vo viacerých krajinách Európy únie. V Nemecku – v centre úžasného liberálneho projektu nadnárodného európskeho štátu.

Nedávny prieskum ukázal, že viac voličov má v úmysle voliť krajne pravicovú Alternatívu za Nemecká strana (AfD), ako stredo-ľavých Sociálnych demokratov. V Taliansku boli stred ľavý aj stredný pravý odmietnuté v prospech extrémnych strán, niektoré z nich s väzbami na fašizmus. Jedným z dôvodov, že liberálna demokracia nebude univerzalizovaná je to, že sa v niektorých prípadoch mení na úplne inú formu vlády.

Mnohí, ktorí veria, že liberalizmus je v kríze, sa stotožnili s tým, že základné príčiny sú primárne ekonomické. S určitými odchýlkami je to pohľad Edwarda Luce v jednej z jeho najlepších nedávnych kníh na túto tému, Ústup západného liberalizmu (2017). Ak Západ nemôže držať krok s ekonomickým a technologickým napredovaním Číny a deľbou hospodárskych výsledkov, Luce sa pýta, ako si to môže udržať svoju dominanciu. Z tohto pohľadu vzostup populizmu, ktorý otriasol západnými krajinami, je jednoznačne prejavom odporu tých, ktorí boli vylúčení z výhod expandujúceho globálneho trhu.

Určite to bol jeden z dôvodov vzbury proti zavedeným vládnucim elitám, ktoré vypukli v roku 2016. Brexit a Trumpovo predsedníctvo sú v mnohých rozdielne, ale ani jedno by sa nestalo, keby to tak nebolo pre veľký počet voličov, ktorí majú opodstatnený pocit, že sa na nich zabudlo. Odpor proti Washingtonu – centrický oligarchický kapitalizmus bol súčasťou nálady, ktoré Trump využil.

Nebola to však len ich marginalizácia v ekonomike, čo voličov pohoršovalo. Reagovali aj na očierňovanie svojich hodnôt a identity stranami a lídrami, ktorí tvrdili, že bojujú za sociálnu spravodlivosť. Hillary Clintonovej pohŕdavý odkaz na „kôš opovrhnutiahodných“ bol symbolický. V posledných rokoch žiadna spoločenská skupina nebola viac znevažovaná, ako potomkovia tých, ktorí sa ocitnú v pasci opustených komunít postindustriálnych pustatín Ameriky. So svojimi ekonomickými sťažnosťami odmietnutými ako „white lash“, ich životy a identity boli zosmiešňované a ich pohľad sveta pripisované slabému vzdelaniu a tuposti,  mnohí z tohto opovrhovaného plebsu možno volili Trumpa skôr z hnevu, ako z presvedčenia. Ak táto nálada pretrváva a preniká do strednej triedy ktorá ešte nebola hlboko nezasiahnutá, mohol ešte vyhrať aj druhý termín. Nemusí to byť ekonomika, ale potreba rešpektu, ktorý rozhoduje o výsledku.

Práve v tomto bode nastal vzostup neliberálneho liberalizmu a stáva sa politicky významným. Čo sa deje na univerzitách, nemusí  mať samo o sebe veľký význam. Úzkostlivé lipnutie na okraji života strednej triedy,  mnohí členovia fakulty majú len letmý kontakt so širšou spoločnosťou, v ktorej žijú. Málokto má priateľov ktorí nie sú zároveň absolventmi, je ich ešte menej v radoch robotníkov. Davy ich spoluobčanov sú, pre nich stelesnením iných – brutálnych mimozemšťanov s ktorými sa stretávajú len zriedka alebo nikdy. Hyper-liberalizmus slúži tejto časti akadémie ako legitimačná ideológia, čo im dáva iluzórny pocit, že majú a vedúcu úlohu v spoločnosti. Výsledkom je veľmi zábavná zmes buržoázneho karierizmu s cnosťou signalizujúcou seba spravodlivosť – téma na komiksový román, aj keď len málokto túto svoju úlohu doteraz dokázal zaknihovať. Nič nie je tak ostré a sarkastické Muž histórie od Malcolma Bradburyho (1975) alebo Dekanov december Saula Bellowa (1982), kde boli kampusoví radikáli pred generáciou zobrazení prostredníctvom čierneho humoru a krutého vtipu. Napriek tomu, že je vo väčšom meradle ako kedykoľvek predtým môže byť univerzita príliš malý a uzavretý svet na to, aby v dnešných časoch zaujal mnohých románopiscov.

Napriek tomu politika identity, o ktorej sa káže na univerzitách má vplyv na spoločnosť ako celok. Dielo Marka Lilla The Once and Future Liberal (TLS, 2017) bol široko napádaný za tvrdenie, že Roosevel-ský projekt budovania spoločnej identity, ktorá zahŕňa etniká môžu produkovať trvalejšiu liberálnu politiku: každý takýto pohľad, pri ktorom fakultní inkvizítori prskajú, môže byť len maskovaná obrana bielej nadvlády. Túto knihu nemožno viniť za to, na čo sa odvoláva Roosevelt. Útokom na liberálnu koncepciu Americkú národnú identitu ako represívnu konštrukciu, hyper-liberáli potvrdili vnímanie veľkej časti americkej populácie – v neposlednom rade robotníci, ktorí v minulosti volili demokratov – boli vylučovaní z politiky.

Poukázaním na to ako pokles liberalizmu v Amerike bol väčšinou samovoľný, Lillova kniha vykonala užitočnú službu. Ak má jeho analýza chybu, je to tá, že sa nevracia v čase za účelom určenia momentu,  kedy sa liberalizmus stal sekulárnym náboženstvom.

Kniha Johna Stuarta Milla On Liberty (1859) sa môže zdať nepravdepodobným bodom pôvodu neliberálnej značky liberalizmu. V druhej kapitole tejto oslavnej eseje, autor predložil kanonický argument pre slobodu prejavu:

Zvláštne zlo umlčať slobodu prejavu znamená, že okráda ľudskú rasu; potomstvo, ako aj súčasnú generáciu; tých ktorí nesúhlasia s názorom, stále viac, ako tých, ktorí sú tohto názoru.

Ak je názor správny, sú zbavení príležitosti vymeniť omyl za pravdu; ak je zlý, stratia rovnako veľkú výhodu, jasnejšie vnímanie a živší dojem z pravdy, ktorá vznikla jeho zrážkou s omylom.

Pre niektorých by bolo všetko v poriadku, keby sme sa vrátili k týmto starým liberálnym pravdám. Ale Millov argument má svoje obmedzenia. Závisí od predpokladu, že pravda by mala byť hodnotená ako cieľ sám o sebe  – ťažko realizovateľný predpoklad, podľa jeho utilitárskej morálnej filozofie, ku ktorému jediná cenná vec sama o sebe je uspokojenie túžob. Čo ak veľa ľudí chce to, čo Mill (odvolávajúc sa na nemenovaného autora) opísal ako „hlboký spánok rozhodnutého názoru“? V neskoršom diele, Utilitarizmus, Mill navrhol, aby každý, kto vedel, že intelektuálne potešenie z voľného skúmania je uprednostnené pred obyčajnou spokojnosťou:

„Je lepšie byť ľudská bytosť nespokojná,“ vyhlásil, „ako prasa spokojné“. Ak si prasa myslí opak, je to preto, že prasa nepozná rozkoše mysle. Millova istota v tomto bode je čudná. Vysoko zmýšľajúci viktorián, nedostatočne poznal nízke pudy pri robení uváženého úsudku. Jeho tvrdenie, že ľudské bytosti by uprednostňovali intelektuálnu slobodu nad spokojnou konformitou bolo v rozpore s jeho empirickou filozofiou.  V zásade nespochybniteľne, to bola vec viery v takúto myšlienku.

Zatiaľ čo on nikdy nečelil rozporom v svojom myslení, Mill si bol plne vedomý toho, že vyrába nové náboženstvo. Veľmi ovplyvnený Augustom Comtem, on bol predstaviteľom toho, čo on sám a rovnako francúzsky filozof opísali ako „náboženstvo ľudstva“. Namiesto uctievania transcendentného božstva, Comte nariadil nasledovníkom nového náboženstva, aby uctievali ľudský druh ako „novú najvyššiu bytosť“. Výmenou rituálov kresťanstva, títo vykonávali denne obrady založené na vede, dotýkajúc sa ich lebiek na mieste, ktorý frenológia identifikovala ako miesto altruizmu (slovo, ktoré vymyslel Comte). V eseji napísané krátko pred objavením sa v „On Liberty“, ktoré vyšlo posmrtne (zomrel 1873), Mill opísal toto vyznanie ako „lepšie náboženstvo než ktorékoľvek iné, ktoré majú svoj názov“.

Millova transmutácia liberalizmu na náboženstvo znamenala zásadný posun. Moderné liberálne spoločnosti vznikli ako odnože židovského a kresťanského monoteizmu. Myšlienka, že politická a náboženská autorita by mala byť oddelená, je dávny výrok charizmatického židovského proroka, ktorý prišiel na tento svet aby bol uctievaný ako zakladateľ kresťanstva: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu čo je Božie“.

V Anglicku sedemnásteho storočia, Milton obhajoval slobodu svedomia a prejavu ako podmienku pravej viery, kým John Locke videl toleranciu ako povinnosť voči Bohu.

Keď verili v univerzálnosť týchto hodnôt, tak aj konali vo viere, že boli bohom osvietení. Mill a svetskí liberáli, ktorí ho nasledovali, sa nevzdali nároku na univerzálnosť. Robili to o to silnejšie,

a ešte radikálnejšie. Čo toto znamenalo pre Milla, popísal jasne v tretej kapitole knihy On Liberty, „O individualite ako jedenom z prvkov blahobytu“.

Tu sa sloboda už netýka len, či dokonca ide hlavne o ochranu pred nátlakom zo strany zákona alebo iných osôb – a systém tolerancie – ale k radikálnemu typu osobnej autonómie – schopnosti vytvárať si identitu a štýl života pre seba, bez ohľadu na verejnú mienku resp. akýkoľvek vonkajší faktor. V budúcnosti bude tolerovaný iba jediný spôsob života – a síce ten, ktorý je založený na výbere jednotlivca.

Ide o problematickú víziu, ktorej niektoré ťažkosti si Mill aj uvedomoval. Spoločnosť, ktorá podporuje individualitou tohto druhu, vyžehlí rozdiely založené na tradícii a histórii; ale keďže veľa z rozmanitosti ľudského života pochádza z týchto zdrojov, výsledkom môže byť spoločenská zhoda. Opäť v Millovej spoločnosti, by boli iné náboženstvá a filozofie postupne eliminované. Ale keby bol prijateľný len jeden pohľad na svet, čo by sa stalo s intelektuálnou rozmanitosťou? Pre Milla to nebolo len teoretické riziko. Príkladom mu bol Comte, ku ktorého filozofii dospel vierou v  „liberticídu“ – zničenie intelektuálnej slobody, ktoré prichádza, keď sa od každého vyžaduje rovnaký pohľad. Nepriateľský kritik liberalizmu, ktorý si vážil slobodné bádanie len do tej miery, kým bola užitočná pri odstraňovaní iracionálnych presvedčení, Comte privítal vzostup intelektuálnej ortodoxie s mocou vnútiť túto spoločnosti. Mill bol zhrozený z takejto vyhliadky. Sotva si vedel predstaviť takú ortodoxiu, ktorú by rozvinuli a presadili liberáli nie nepodobní jemu samému.

Millovo náboženstvo ľudstva má hlbšie problémy. Tak ako Comte veril, že ľudstvo je pokrokový druh, aj keď sa výrazne rozchádzal v tom, ako on pochopil pokrok. A čo je to „ľudskosť“? Koncepcia ľudstva ako kolektívneho agenta postupným dosahovaním svojich cieľov sa nedocieli len pozorovaním. Všetko, čo je empiricky pozorovateľné, sú ľudské bytosti mudrujúce so svojimi protichodnými cieľmi a hodnotami. Rovnako nie je jasné, či ľudstvo túži po takom živote, ktorý Mill propagoval. Ak je história druhom príručky, veľké množstvo ľudí túži skôr, alebo možno ešte viac po pocite bezpečia, viac ako po osobnej autonómii.

Liberáli, ktorí nadávajú na populistické hnutia, neoblomní tvrdia že voliči, ktorí tieto hnutia podporujú, sú zmätení alebo sklamaní. Možnosť, že tieto hnutia využívajú potreby, ktoré individualistické spoločnosti nedokážu uspokojiť, sa ani nepripúšťa. V type liberalizmu, ktorý prevláda v posledných generáciách, boli takéto potreby odmietnuté ako spiatočnícke predsudky, ktoré musia byť odmietnuté všade, kde stoja v ceste schémam  pre nadnárodnú vládu alebo expandujúci globálny trh.

Tento postoj je jedným z dôvodov, prečo je antiliberálne hnutia stále napredujú. Liberalizmus a empirizmus rozdelili spoločnosť, a nikto sa z toho nepoučil. Niektoré z najsilnejších dôkazov proti liberálnemu presvedčeniu sú, že sa učíme na vlastných chybách a hlúpostiach, ktoré robia liberáli samotní.

Fakt, že moderná politika bola formovaná sekulárnymi náboženstvami je široko uznávané v prípade totalitných režimov. „The House of Government“ Jurija Slezkina (TLS, 22. a 29. decembra 2017) je magisterský účet boľševizmu ako apokalyptickej sekty, ktorá sa líšila od skorších miléniových skupín v obrovskom územím, nad ktorým vládla a rozsah moci ktorým disponovala. Zatiaľ čo Jan Bockelson a jeho ranní anabaptisti zo šestnásteho storočia ovládali iba mesto Münster, Lenin a jeho strana vládli nad národmi bývalej Romanovskej ríše. Zničením existujúcich inštitúcií, mali za cieľ otvoriť cestu k novému druhu spoločnosť – vytvoriť nového človeka. Projekt boľševikov nedospel k ničomu , okrem smrti a zlomených životov desiatok miliónov ludí. Ale boľševici nie sú posledným miléniovým hnutím, ktoré prevzalo kontrolu nad

novodobým štátom. Norman Cohn vo svojej priekopníckej štúdii „The Pursuit of the Milenium (1957)“,  ukázal, ako bol nacizmus rovnakým chiliastickým (pozn. mileniálnym) hnutím. Maova kultúrna revolúcia, a rovnako Pol Potova Kambodža môžu byť rovnako pridané na zoznam. Veľká časť politiky dvadsiateho storočia bola snahou apokalyptických vízií sekulárnymi režimami.

Zatiaľ čo liberáli boli pripravení to uznať, totalitné hnutia fungovali ako skorumpované náboženstvá, brániac sa akémukoľvek tvrdeniu, že to isté bolo pravda v ich vlastnom prípade. Evanjelická viera (pozn. šírenie dobrej noviny) však bola zjavne súčasťou vojen, ktoré začal Západ v Afganistane, Iraku a Líbyi. Niet pochýb o týchto vojnách, že slúžili geopolitickým stratégiám, akokoľvek zle premysleným a zle uskutočnením, ale ich základom bol článok viery:

že pomaly, nepravidelne a s mnohými recidívami sa ľudstvo vyvíja smerom k celosvetovej spoločnosti založenej na liberálnych hodnotách. Existujúce ľudstvo sa môže vzájomne veľmi líšiť v ich oddanosti týmto hodnotám; niektorí môžu byť voči nim trpko nepriateľskí. Ale toto bolo len výsledkom toho, že boli tak dlho potláčané. Zmiesť tyranov a ich režimy a nové ľudstvo povstane z ruín. A keď sa to nepodarilo zhmotniť, bolo to len preto, že tam bola nedostatočná príprava na ich príchod.

Skutočná lekcia z týchto vojen bola celkom iná. Zatiaľ čo zásah môže byť odôvodnený, aby sa zabránilo najhorším zločinom proti ľudskosti – genocídny útok na Jezídov napríklad – slobodu myslenia a vyjadrovania, ktorá existovala v niektorých spoločnostiach v posledných niekoľkých storočiach, nemožno presadiť hocikde na svete podľa vlastného uváženia.

Neskorý rozmach judaizmu a kresťanstva, tieto slobody sú produktom konkrétneho historického vývoja. V súčasnosti sú demontované v spoločnostiach, kde vznikli. Myšlienka, že svet postupne smeruje k univerzálnej civilizácii založenej na staromódnych liberálnych hodnotách je rovnako fantazijný ako Comteho názor, že altruizmus vychádza z hrče na hlave.

Hyper-liberáli odmietnu akúkoľvek predstavu o tom, že to, čo propagujú je prehnanou verziou liberalizmu, na ktorú neustále útočia. Pretrváva však presvedčenie, že nová spoločnosť sa objaví, keď nás zbavia našej historickej identity a prejde sa na systém, v ktorom sa všetci považujú za odlišných, a predsa nejakým spôsobom rovnakých. V tomto ohľade sú všetky identity rovnocenné v tom že sú kultúrnym konštruktom.

V praxi sú niektoré identity rovnejšie ako tie druhé. Tí, ktorí praktizujú historické národnosti a náboženstvá, sú napríklad označení ako „určení na demontáž“, kým etnické a sexuálne menšiny, ktoré boli alebo sú utláčané sú tlačené do popredia. Ako môže byť tento rozdiel udržateľný nie je jasné. Ak nie sú ľudské hodnoty sociálnym konštruktom, ako sa môže spoločnosť, ktorá sama utláča odlíšiť od tej druhej? Alebo všetky spoločnosti potláčajú nespútaný ľudský subjekt, ktorý ešte neuzrel svetlo sveta?

Politika identity je postmoderným zvratom liberálneho náboženstva ľudstva. Najvyššia Bytosť sa má stať neznámym Bohom – druhom ľudskej bytosti, ktorý sme nikde v histórii ešte nestretli, taký, ktorý nie je potrebné definovať cez rodinu alebo komunitu, národnosť alebo nejaké náboženstvo.

Paralely s novým ľudstvom predstavované boľševikmi sú zrejmé. Ale je to príbuznosť s moderným liberalizmom, ktorá je relevantnejšia.

V minulosti sa liberáli snažili zosúladiť svoju oddanosť slobode s uznaním, že ľudia potrebujú aj pocit kolektívnej spolupatričnosti. V inom diele Milla je vyvážený individualizmus z „On Liberty“ pochopením, že spoločná kultúra je potrebná, ak má byť sloboda zabezpečená, kým Isaiah Berlin uznal, že pre väčšinu ľudí, ktorí sú súčasťou komunity, s ktorou sa stotožňujú, je neoddeliteľnou súčasťou hodnotného života. Tieto poznatky boli stratené, alebo potlačené v liberalizme, ktorý prevládal po skončení studenej vojny. Ak nebola potreba spoločnej identity ako taká zavrhnutá ako atavistická, tak sa považovala za takú, ktorá mohol byť uspokojená v živote jednotlivca. Globálny priestor, ktorý vznikal, uznával len univerzálneho človeka. Akýkoľvek artefakt, ktorý stelesňoval úspechy konkrétneho štátu alebo krajiny, mohol byť len prekážkou v tejto pomyselnej sfére. Hyper-liberáli žiadajú,  aby boli verejné priestory očistené od symbolov minulosti, útlak pokračuje vo fantázii, že studená vojna je koncom histórie.

Liberáli, ktorí sú zdesení z nástupu novej intolerancie si nevšimli, koľko majú spoločného s tými, ktorí sa takto správajú. Hyper-liberálne „snehové vločky“, ktorí vyžadujú bezpečný priestor tam, kde nemôžu byť konfrontovaní znepokojivými faktami a myšlienkami, sú tými čo z nich urobili ich starší predchodcovia. Posadnutí vierou v pomyselné ľudstvo, obaja sa snažia oslabiť alebo zničiť národné a náboženské tradície, ktoré podporovali slobody a tolerancie v minulosti. Sami o sebe bezvýznamné a často až komicky absurdné, súčasné návaly šialenstva z univerzít sa môžu stať pamätné pre úlohu, ktorú zohrali v zániku toho, čo je stále popisované ako liberálny západ.

Zdroj: https://www.the-tls.co.uk/articles/problem-hyper-liberalism-essay-john-gray/