Progresivizmus, liberalizmus a sloboda prejavu

Aký je rozdiel medzi „liberálom“ a „progresívnym“. Otázky z médií na túto tému sú vždy niečo ako: „Nie je ‚progresívny‘ len iný názov pre ‚liberálny‘, ktorý ľudia chcú používať, pretože ‚liberálny‘ sa stalo zlým slovom?“

Odpoveď podľa znie nie – pokiaľ ide o kľúčové ekonomické otázky, existuje zásadný rozdiel. Tradiční „liberáli“ v našej súčasnej reči sú tí, ktorí sa zameriavajú na to, aby peniaze daňovníkov použili na pomoc lepšej spoločnosti.
„Progresívci“ sú tí, ktorí sa zameriavajú na využívanie vládnej moci, aby veľké inštitúcie hrali podľa súboru pravidiel.

Dodajme však – vo všeobecnom ponímaní.

Povedzme si to jasne – väčšina progresívnych myšlienok sú tiež liberálne zároveň. V prípade stredoeurópskeho priestoru môžeme hovoriť o progresívno-liberálnom ešalone karpatského typu, s vypichnutím Slovenského špecifika –
„každý kohút chce byť na svojom smetisku pánom“, a pokiaľ ide o hodnoty a červené čiary, tak tie existujú až ex post. Vtedy keď sa hodí. Lebo je dobré byť pri stole, keď sa delí chlieb. Aj omrvinky sú dobré.

Mnohým dnešným progresívno-liberálnym politikom jednoducho nevyhovuje zaujať viac konfrontačný postoj voči veľkým ekonomickým inštitúciám (mnohé z nich financujú svoje kampane), inštitúciám,
ktoré pravidelne zaujímajú konfrontačný postoj voči strednej triede.

V texte budeme používať iba termín „liberalizmus“, nakoľko tento je termínom, ktorý je hmatateľný. Progresivizmus môžeme označiť ako mutáciu, ktorá nielenže sa vyvinula do extrémnych podôb, ale je rovnako nehmatateľná a definíciou aj vágna.

Problém je v hlavne tom, že väčšina ľudí, ktorí sa nazývajú „liberáli“ alebo aj „progresívci“ robí vážne chyby v ponímaní slobody.

„Sloboda“ neznamená „chcem si robiť, čo chcem (aj tak som bohatý a privilegovaný a môžem si to dovoliť a na ostatných je mi to fuk)

A „osobná zodpovednosť“ neznamená „to je v poriadku, môžem to urobiť, a ak je to tak, prenesiem negatívne dôsledky na širokú verejnosť“

Hlavne čo sa týka osobnej zodpovednosti, NIE JE NIKTO, kto to má premyslené do konca a myslí to vážne – osobná zodpovednosť neznamená „nedávajte mi žiadne pravidlá, môžem sa rozhodnúť sám“, ale znamená myslieť zodpovedne)
Takíto ľudia hovoria o liberalizme alebo dokonca o libertariánstve a myslia tým jednoducho právo na palec pre privilegovaných a silnejších.

Ako liberalizmus ničí slobodu

Zdá sa, že sloboda sa čoraz viac stáva slobodou tých, ktorí zmýšľajú rovnako. V mene hlboko liberálnych hodnôt, akými sú tolerancia a sloboda prejavu, sú ľudia čoraz viac netolerantní a obmedzujú slobodu umenia alebo prejavu. Slobodu ohrozujú jej nasledovníci.
Je to absurdné: slobodu dnes ohrozujú nielen nepriatelia slobody, ale aj jej zarytí zástancovia. Človek hlása toleranciu a toleruje len vlastný názor, je k nemu otvorený, ale sankcionuje všetko, čo sa mu nehodí do vlastného svetonázoru. A každý, kto proti tomu argumentuje, je obvinený z prijatia role obete. Je to hermeticky uzavretá myšlienková bublina. Človek má takmer dojem, že liberalizmus umiera vlastným úspechom.
Hlavným záujmom klasického liberalizmu je ochrana slobody jednotlivca. Podobne je sloboda definovaná ako absencia nátlaku.

Krížová výprava liberalizmu

Vo svojom jadre je teda liberalizmus anti-ideológia, ktorá bráni jednotlivca pred útokmi na jeho autonómiu v mene ideálov akéhokoľvek druhu.
Dôvody tohto spočívajú v logike samotného liberalizmu: ak je sloboda jednotlivca mierou všetkých vecí, nie je potom prirodzené chrániť jednotlivca pred viac než fyzickým nátlakom?
Nie sú tam aj skryté obmedzenia? Zapísané do spoločenských mocenských vzťahov, kultúrnych tradícií a spoločenských štruktúr? A nie je potom liberálnou starosťou oslobodiť ľudí aj od týchto?
Samozrejme, existujú mocenské štruktúry, napríklad ekonomické alebo sociálne, ktoré majú represívny charakter. Tie ale nie sú predmetom filozofovania.

Morálna nadradenosť ospravedlňuje akékoľvek prostriedky

Hyperliberálov však tieto argumenty len ťažko znepokojujú. Liberalizmus pre nich nie je anti-ideológia, ale hmatateľný svetonázor, ktorého údajná morálna nadradenosť ospravedlňuje jeho implementáciu anti-liberálnymi metódami, od bojkotovania kníh až po osobné ohováranie.

To, čo sa udialo a deje v posledných dvoch rokoch v našich končinách, je alarmujúce. Potláčanie slobody názoru, pretláčanie kolektívnej myšlienky povinného očkovania, absencia rešpektovania základov právneho štátu, cenzúra a arogancia moci, neschopnosť argumentovať pri kritickej konfrontácii faktov, aktivizmus miesto odbornosti a pragmatizmu, nekritická adorácia progresívnych modiel, absencia snahy o spoločenský konsenzus, pretláčanie tém s nízkou celospoločenskou prioritou.

Slobodne neznamená v dnešnom svete liberálne, progresívne neznamená pokrokovo. Niekedy má človek dojem, že slobodu treba zachrániť pred liberalizmom.

Liberalizmus verzus sloboda, terminus technicus – príliš cenná myšlienka na to, aby bola ponechaná paternalistickým ideológom a horlivým misionárom.

V našich končinách treba vychádzať zo skúseností s našimi liberálmi a progresívcami. Tieto dva termíny sa u nás zvetrali, zhnili a začínajú mŕtvolne páchnuť.